NEVEDOMÁ SVÄTOSŤ

            Bol raz jeden muž, ktorý bol taký bohabojný, že anjelom pri pohľade naňho až srdce poskočilo. Sám však vôbec netušil, že je svätý. Venoval sa svojej každodennej práci a šíril okolo seba dobro tak, ako kvety úplne prirodzene šíria okolo seba vôňu.

            Jeho svätosť spočívala v tom, že nikdy nevnímal vašu minulosť, ale bral vás takých, akí ste práve teraz. Nepozeral sa ani tak na človeka, ako skôr do jeho vnútra. Miloval a odpúšťal – a nevidel na tom nič výnimočné. Bol to iba výsledok jeho prístupu k ľuďom.

            Jedného dňa ho oslovil anjel: „Poslal ma za tebou môj Pán. Má ti byť splnené akékoľvek želanie. Chcel by si napríklad vedieť liečiť?“

            „Nechcel,“ odmietol muž bez rozmýšľania, „liečenie prenechám Bohu.“

            „Chcel by si privádzať hriešnikov späť na správnu cestu?“

            „Nechcel,“ odmietol muž aj to, „nepatrí mi, aby som ovplyvňoval ľudské srdcia.“

            „Chcel by si byť natoľko žiarivým príkladom cnostného človeka, že by ťa ľudia túžili napodobňovať?“

            „Nechcel,“ odmietol aj po tretí raz, „to by som bol stredobodom pozornosti.“

            „Po čom teda túžiš?“

            „Po Božej milosti,“ odpovedal muž. „To je to jediné, po čom túžim.“

            „Ty si ale musíš želať nejaký zázrak,“ vysvetľoval mu anjel, „alebo nejaký jednoducho dostaneš, či sa ti to páči alebo nie.“

            „Dobre, v tom prípade si želám, aby cezo mňa bolo konané dobro bez toho, že by som si toho bol vedomý.“

            A tak sa stalo, že tieň toho muža získal schopnosť liečiť – tam, kam jeho tieň dopadol, chorí sa uzdravovali a do tvárí utrápených a smutných ľudí sa vracala farba.

            Svätec o tom nemal ani potuchy, pretože stredom pozornosti bol jeho tieň. Jeho želanie konať dobro bez toho, že by si toho bol vedomý, bolo splnené.

            Tak je to aj s pravou svätosťou človeka. Človek si ju neuvedomuje.

(zdroj: DE MELLO, A. 2008. Modlitba žaby I. Bratislava: Eugenika, 2008.)